Stručná charakteristika nadšeného učiteľa geografie s miereným až stredne ťažkým cestovateľským postihnutím: Závislosť na dokumentárnych filmoch, neležiace dovolenky, superemocionálne stavy pri sledovaní úchvatných záberov prechádzajúce do nostalgie a smútku, koľko vecí nemám šancu na vlastné oči pri súčasných politicko-sociálnych podmienkach vidieť. Tak poďme aspoň do Poľska...

„Kam by si ešte chcel ísť?“ pýtam sa Félixa cestou z koncertu z Bulharska. Cesta bola dlhá, rozprávali sme sa, aby nezaspal. „Nebol som ešte na severe. Nórsko, Švédsko, Fínsko. Jeden môj známy to precestoval, vraj sa oplatí.“ Pousmial som sa: „OK, ideme budúce leto.“ Počas cesty sme natárali množstvo podobných hlúpostí. Počas nasledujúceho roka sme spolu odohrali zopár koncertov. Niekedy na jar sme zistili, že sme to vtedy v aute obaja mysleli vážne...

S Palim sme sa strašne smiali z telefónu s hlasitým odposluchom. Na druhej strane bol Henry-Rémy, ktorý sa nám francúzskou angličtinou snažil vysvetliť všetky podstatné veci. Vlastne sme sa smiali zo seba: Keď máme takto komunikovať v Paríži, bude zábava. Nebola, vlastne bola. No nie z jazyka ale tak všeobecne. Bol to pekný čas...

Poďme teraz. Ktovie, kedy sa nám naskytne taká príležitosť. Stále sme dvaja. A dopriať si dva týždne dovolenky po náročnom prvom roku u nového zamestnávateľa? Nedali sme sa dlho jeden druhého presviedčať. S jedlom rastie chuť. Z Chorvátska bolo Bulharsko, z Bulharska Grécko, z neho Tunisko, ktoré sa zmenilo na Egypt. A dosť, stačí. Obaja vychovaní v skromnejších podmienkach sme krátko bojovali s pocitom bohemizmu, tak sme si to nazvali svadobná cesta. Ešte niekto proti?

Oficiálne stretnutia zo strednej školy s klasickým programom... Po piatich, desiatich, pätnástich... Akosi som tam stále zaraďoval ľudí z podstatne odlišných vekových kategórií. Chtiac-nechtiac, v piatok som sa do tejto skupiny pridal tiež. Trochu som predýchaval...