Let´s Get Covering

S Palim sme sa strašne smiali z telefónu s hlasitým odposluchom. Na druhej strane bol Henry-Rémy, ktorý sa nám francúzskou angličtinou snažil vysvetliť všetky podstatné veci. Vlastne sme sa smiali zo seba: Keď máme takto komunikovať v Paríži, bude zábava. Nebola, vlastne bola. No nie z jazyka ale tak všeobecne. Bol to pekný čas...

 U Hirkovcov sa večer pred odletom vážila batožina a skúšal nový alkoholtester. Každý balil, tlačil, prekladal, fúkal. Ryanair sa rozhodol, že to muzikantom s batožinou trochu skomplikuje. Zbalili sme sa na gram a milimeter. Pocit trochu zvláštny cestovať z Košíc do Bratislavy šesť hodín a z Blavy do Paríža dve. Po prílete do Baeuvais sme začali nasávať parížsku atmosféru. Po krátkom zoznámení sa s letiskovými špecialitami ako párky s hranolkami vystúpil z auta usmievavý černoch vo fialovom obleku. Henry-Rémy. O hodinku sme sa už vybaľovali v jeho parížskom byte, ktorý chvíľu patril nám všetkým. Z úzkej vydláždenej uličky dýchala nahlas história a štýl tak nahlas, až husia koža.

Emanuel, Elisabeht, Marie-Bernard. Ďalšie mená, ktoré boli menami len chvíľu. Zmenili sa na výnimočných ľudí. Takže rozdeliť mozog na slovenskú, nemeckú a anglickú časť, pripraviť sa na kvalitný prepinák a davaj... Jazyk? Problém? Čo si. S Palim sme sa už len smiali, ako sme sa smiali...

Majstrovstvá sveta v hokeji v nehokejovej krajine. Čo to je za šport? To tu padá viac gólov, ako vo futbale? Takéto otázky mi položil Emanuel, keď sme na čiernej ruskej stránke pozerali náš súboj s Francúzmi. Štvrťfinále s Kanadou bolo v štýle iba druhá Tretina na chodbe v štúdiu s KáeFCéčkom v servítke. Potom sa opäť hralo, skúšalo bez akéhokoľvek pomyslenia na hokej, až kým Pali nevybehol z wecka v eufórii, akoby niečo nové objavil. Na Česko-Slovenské semifinále som sa zmohol už len sám. S notebookom na rukách v kostole pri vchode. Trochu ma iritovali články a príspevky o tom, ako pomáha Paľo Demitra z neba. Ja mám inú teóriu. Vyhrávali sme, kým sme nepozerali všetci celé zápasy v kľude. Ten s Rusmi sme pozerali všetci s pivom a chipsami.

Ako štípe KFC, na to som prišiel tretí deň. Peťo ma teraz považuje za slabocha, Števo by mu tiež povedal svoje. Dvanásť chodov v čínskej reštaurácii je tiež nezabudnuteľných. Nechcem sa nikoho dotknúť no tie naše sa mi po tých parížskych zdajú ako vypredané obchody s čínskym textilom, kde nasťahovali sporák a stoličky. Bagety a chipsami? No dobre.  A o croisantoch a sendvičoch (u nás známe ako plnené bagety) by som mohol písať ďalší článok. Keď odchádzam z bagetérie, mám chuť si kúpiť spiatočnú letenku nejakého nízko nákladového letu, dať si sendvič a vrátiť sa domov. V žiadnom prípade neidem porovnávať francúzske a belgické pivo s našim. Popíjalo sa skoro ako voda z maličkých dva a pol decových fľaštičiek. Až kým nám Leny Krevitz, vlastne Francúz Erik nepriniesol do vydýchaného štúdia dobrú pätnástku. Ale dobre bolo, lebo chlapci k ním stihli za týždeň našúľať celkom slušný počet cigariet. Bavme sa povedzme o trojciferných číslach.

„Chlapci, dnes hráme s Francúzmi“, oznamujem ako náčelník celej päťčlennej slovenskej 30tri icehockey fangroup, na čo som dostal odpoveď:  „Šak celý týždeň hráme s Francúzmi“. Let´s Get Covering bola akcia, kvôli ktorej celé rozruch. Henry je geniálny spevák, čo sme zažili na vlastnej hudobníckej koži na niekoľkých koncertoch, kedy sme s nim mali tú česť. O talent sa delí a mladým ľuďom dáva súkromné hodiny spevu doplnené o prácu s choreografkou a čas v štúdiu. Mali sme päť pracovných dní, aby sme si so študentmi nacvičili 40 coverov. Všetko kvôli jednej štvorhodinovej show v sobotu večer. Zbabrali ju zvukári, zachránili sme, čo sme mohli. Výsledný efekt však bol veľmi dobrý. Noví záujem, potvrdenie rozhodnutia pokračovať ďalej, kde-tu nejaký sponzor.

Ste pochodili Paríž, ne? Pýtajú sa Košičania. Vieš, čo? Nebol čas. Cvičili sme od obedu do rána. Ak by sme pracovali o rána do večera, Henry s manželkou, ktorí nám v Paríži robili tú najlepšiu taxislužbu, by museli vstávať o piatej. A to je čas, kedy chodili spať. Doprava v Paríži je o niečom inom, ako previesť sa v Furče na Kávepéčko. A práve preto mi bolo veľmi čudné, že Parížom sa premávajú autá, ktoré asi nemajú klaksóny. Strašne mi chýbal ten krásny zvuk nesúhlasu, keď sa chceš preradiť a ten vedľa si ide vytrúbiť autobatériu. Aby sme celkom neboli za kultúrnych lúzrov, zašli sme aspoň do záhradky. Ale zrejme do najväčšej v Európe. Tej Ľudovítovej. Keď sa zmrákalo, stiahol som Paliho do bludiska na zopár fotiek. Asi dodnes ľutuje a suší tričko. Pred sobotným koncertom sme vybehli k Eifelovke a spravili zopár fotiek. Viete, také, ako ešte nikto nerobil: Ako ju drží, alebo sa o ňu opiera. Silným momentom ale bola omša v Basilique du Sacré Coeur, vínko so syrom na Montmartre a nedeľný obedík pod najvyšším mrakodrapom Montparnasse.

Videli ste v amerických filmoch, ako na letisku zatvorili check-in a cestujúcich nepustili ďalej? Somarina. Nás pustili. Nie žeby sme meškali na letisko, no neodídeme bez magnetky na chladničku a geniálnych sušienkov. Akosi sme si nepozreli, kedy končí check-in. Malo to všetko jednu výhodu. Zrejme iba za takých rýchlych okolností ti vezmu aj o tri kilá ťažšiu batožinu. Je pravda, že nám blikala kontrolka stres a turbo by tiež bolo dobre vychladiť. Bolo celkom vtipné, bežali popri paralelnom rade ku gateom v domnení, že sme poslední. Odvtedy vieme, že existuje aj prioritné odbavenie cestujúcich. So zvláštnym úsmevom a sklonenými hlavami sme ešte raz minuli všetkých ľudí v rade. Opačným smerom. Postavili sme sa na koniec radu. Teda chlapci, ja som sa umiestnil do kaviarne. V lietadle som si cestou ešte chcel opäť dať špecialitu Ryanairu, ktorú som objavil cestou tam. Ide o vzduch v plechovke s arómou Pepsi. Oni to síce predávajú ako spomínaný nápoj v 150 ml plechovkách, no neviem, či sa im už niekoho o tom podarilo presvedčiť. Nemali. Škoda. No najvzácnejší suvenír, ktorý som si z Paríža priniesol bola strašne divná mutácia nejakej parížskej nádchy a chrípky, z ktorej som sa po dvoch týždňoch na Slovensku dostal.

Facebook každého jedného z nás sa rozšíril o niekoľko zaujímavých ľudí. Padlo niekoľko vážnych slov o ďalších projektoch.  Uvidíme...