Z očí áno, z mysle nie. Ani po rokoch.
Toto je maximum, kam sa mi to podarilo dotiahnuť. Ďalej to už nepôjde. Toto som si opakoval pri nosení aparatúry pred každou školskou akciou, počas ktorej aj keď sa prestalo točiť cédečko v prehrávači, hudba znela. Živá. V tom čase sme boli jednou z mála stredných škôl v okolí, ak nie jedinou, na ktorej fungovala školská hudobná skupina...
Zoznamoval som sa s novými stenami, so systémom, ako sa po novom vykladajú stoličky, zvykal som si na prechod z formátu A5 na A4. Bol to skvelý pocit cítiť sa zrazu ako stredoškolák. Ako som sa potmehúdsky usmieval nad tým, že si do študentského preukazu zapíšem len tie výsledky, ktoré si schválim sám, objavil sa v triede ďalší, celkom neznámy človek. Predpokladal som, že je z tých, ktorí naháňajú ľudí, aby ich mali dosť na otvorenie krúžku a doplnenie úväzku. Iné to začalo byť v momente, keď ponúkol hudobné aktivity v školskej kapele. Hneď mi bolo jasné, že som sa v tej chvíli mýlil a preradil som ho do inej škatuľky. Takej s otáznikom. Štyri roky som sa utvrdzoval v tom, že som urobil dobre. S Jankom Popaďákom sme si začali rozumieť hudobne, ľudsky, aj za pingpongovým stolom. Z jednej strany úcta voči učiteľovi, z druhej prístup bez akéhokoľvek náznaku socialistickej autoritatívnosti so zreteľnými prvkami rovnocennosti vytvorili veľmi dobrý predpoklad k tomu, aby som po 5 rokoch pri návrate do budovy už so známymi stenami a vybavení niektorých konkrétnych spomienok a zvláštnom opätovnom prežívaní tej atmosféry musel chvíľu zhlboka dýchať a prehltnúť.
Prišla prvá školská akcia, na ktorej by bolo dobre zahrať. Spomeniem si na ňu vždy, keď niekto nalieva a ruky sa mu trasú tak, že má problém trafiť. Nie kvôli alkoholu. Rovnako sa triasli mne, keď som sa pred piesňou snažil zapojiť deväťvoltovú baterku do boostra. Potom prišli rôzne obdobia, keď sa menil profil kapely, samozrejme, rotovali sa aj ľudia. Aby to nevyzeralo ako hudobné pozdravy na Slovenskom rozhlase, spomeniem len v krátkosti bubeníka Gaba Chilu, basgitaristu a speváka Matúša Halgaša a klávesaka Jožka Hegeduša. Kapela sa vtedy volala Zmena. V momente som si vybavil rockovo-punkovú verziu Tichej noci na Vianoce. Vedeli sme, že ak nepoletíme zo školy, minimálne sme dohrali. Dopadlo to celkom inak. V scenári budúcoročného vianočného programu bola záverečná pieseň jasná už rok vopred. Nebol to jediný prípad, kedy nás vedenie pozitívne šokovalo.
Druhá fáza bola obsadením tak trochu zvláštna. Jožko sa presunul k basgitare, Janko Popaďák ostal pri elektrickej gitare a mikrofóne a ja som si sadol za bicie. Vydržalo tam to rok. V treťom a štvrtom ročníku prišiel čas prekonať môj blok a otvoriť ústa. Zavesil som na seba elektrickú gitaru a postavil som sa pred mikrofón, čím som rád prenechal miesto medzi haitkou a kotlom Mirovi Tkáčikovi. Nové meno, Marián Gliganič za klávesmi. Vďačíme zaňho otvoreniu nadstavby štúdia sociálno-právnej činnosti. Tohto času trojstrunovú basu zdedil na obdobie, kým bol Jožko mimo, Jaro Takáč. Z Janka Popaďáka sa stal akýsi strážny anjel kapely s občasným hosťovaním a výpomocou. Imatrikulácie, MISS stredných škôl, dni otvorených dverí, súťažné podujatia, jazykové akadémie, vianočné akadémie a mnoho iného. Toto boli momenty, kedy sa dalo odísť zo školy legálne a bez dobrodružného pocitu, či ma náhodou niekto neuvidí ako minule. K materiálnemu zabezpečeniu ani pól krivého slova. Bolo všetko, čo sme potrebovali, čo nebolo, spravilo sa, aby bolo. Tak som sa spoznal s pani ekonómkou. Nechcel som si ani len predstaviť, že to raz skončí, no štvrtý ročník bol tu a pomaly bolo treba uvažovať reálne.
Už som bol na vysokej škole a neraz som si spomenul, ako bolo. Prišiel zrejme hudobne slabší rok a pri vianočnom programe bolo potrebné pomôcť s muzikou. Neváhal som. Ani ostatní. Pocity však neboli celkom jednoznačné. Tuším, ako sa cítil Jan Koller pri comebacku do bezzubej českej reprezentácie. Po zápase povedal, že už je naozaj koniec a nik ho už nikdy na niečo také nepresvedčí. V športovej hale po oboch stranách a vzadu 4 známe tváre a predo mnou stovky neznámych. Tie najpozitívnejšie pocity zo stredoškolských čias pri hraní a spievaní prebraných piesní ostali aj napriek tomu nezmenené. Spomínaná udalosť mi akurát pomohla v ten deň urobiť hrubú zvukotesnú čiaru.
Na nej sa dalo stavať ďalej. Najprv nahrávanie niekoľkých albumov pre isté spoločenstvo, miesto basgitaristu v kapele, ktorá získala Aurela, vlastný projekt a CD, ktoré vyšlo koncom roka 2008. K tomu články v médiách, niekoľko televíznych relácií a nespočetné množstvo koncertov, ktorých atmosféra je pre hýbajúcich sa ľudí ovešaných gitarami a sediacich za bicími a čiernobielymi obdĺžnikmi to najlepšie zadosťučinenie za čas a obetu, ktorú kvôli hudbe museli a chceli priniesť. Toto je maximum, kam sa mi to podarilo dotiahnuť. Ideme ďalej...