Stretko z gymnázia po 5 rokoch

Oficiálne stretnutia zo strednej školy s klasickým programom... Po piatich, desiatich, pätnástich... Akosi som tam stále zaraďoval ľudí z podstatne odlišných vekových kategórií. Chtiac-nechtiac, v piatok som sa do tejto skupiny pridal tiež. Trochu som predýchaval...

Neviem, čím to je, že si človek začne rýchlejšie uvedomovať pribúdajúci vek, tempo života a jeho nevratnosť ako pri niektorých chemických reakciách. A možno len veľkými zmenami, ktoré sa v mojom živote chystajú. Už nič nebude, ako bolo. Status, prostredie, stav, čas. V mojom prípade zrejme všetko naraz. Aby som sa vrátil k strednej škole...

Nechcem písať o skvelej partii, i keď nepochybne bola. Skôr sa predo mnou opäť objavuje ten pocit, ktorý ma sem tam prenasledoval počas strednej, že táto etapa raz skončí. Rýchlo myšlienkami preč... Bol späť, keď som sedel v piatok po rokoch v lavici. Opäť rýcho myšliekami preč, nech nezistím, že je to dávno tak...

Raz, keď som zacúval v myšlienkách k začiatku milénia na Kollárovu Ulicu do areálu školy, som sa s kýmsi balvil o  strednej, či by sa "vrátil". Určite nie. Takúto odpoveď som dostal a moje sentimentálne myšlienky tak neprešli castingom do spoločného zdieľania. S terajším rozumom a skúsenosťami ani ja nie, no bez... Určite.

Prvý nevydarený a druhý skutočný vzťah, ktorý pretrváva do dnes a vyústi do jednej zo spomínaných zmien, prvá "skutočná" kapela, dosiaľ nepoznaný pocit mocného správcu svojho sveta, keď sa napríklad dá ráno nedôjsť do školy, lebo sa o to Cyril s tlačiarňou postará... Možno toto všetko spôsobilo, že štyri roky neboli prípravou na vysokú školu ale jedna veľmi výrazná nezabudnuteľná a do dnes produkujúca spomienky prerývané živými emóciami.

Možno nie som sám...