NA ZÁKLADNEJ ŠKOLE ĽUDOVÍTA FULLU PRACUJEM AKO UČITEĽ GEOGRAFIE, POČÍTAČOVEJ GRAFIKY A TECHNIKY A BOJUJEM PROTI STRACHU ZO ŠKOLY :)

PopStar 2013

Posted in škola

V minulom školskom roku som trochu zaexperimentoval a zorganizoval v škole spevácku súťaž. Žiadne lacné karaoke, ale živá kapela. Po skončení som sa nemohol dočkať, kedy preletí 12 mesiacov, mal som veľa plánov a myšlienok. November tohto školského roka ma zastihol tak trochu nepripraveného (aj decká) a bolo treba zrealizovať aj ďalšie nápady, tak som PopStar odkladal a odkladal. Musím sa priznať, že chvíľu som aj zvažoval, či to nenechám tak. Vie ma nakopnúť ochota a akonáhle mi chlapci z 30tri sľúbili, že mi pomôžu, začali sme makať a súťaž sme preložili z novembra 2012 na apríl 2013...

 Bolo vo mne veľa nezodpovedaných organizačných otázok. Najkomplikovanejšie bolo zložiť publikum. Minulý rok sa tam dostali len tí najslušnejší, ktorí mohli spevákov podporiť, nie ich zdeptať. Na druhej strane sa tam nedostali žiadni učitelia a blízki priatelia - spolužiaci spevákov, ktorých by som neuznal za hodných. Opäť som zaexperimentoval a urobil akciu pre všetkých žiakov. Počas troch rokov na tejto škole som nevidel tak férový a ohľaduplný prístup k účinkujúcim zo strany publika ako teraz. 

Žiadna rivalita, i keď každý by si rád doma na nástenku pripol diplom a niekam investoval víťazné eurá. Všetko to bolo o piatkových popoludniach, keď sme cvičili, rozprávali a zabávali sa. Tento deň bol len akousi čerešničkou na torte, odmena pre tých, ktorí dreli a také malé zadosťučinenie, nech vidia, čo v nich je. Hlavne tí, pre ktorých niektorí moji speváci boli iba šedými eminenciami. Aj učitelia. A kto vie, či s takou kapelou nespievajú prvý a zároveň poslednýkrát.

Gašpierikovci sú moja krvná skupina. Nerobia veci len tak, bodaj bolo, nech je čiarka. Nebudem tu písať o ochote, zapálení a nezištnej snahe pomôcť, i keď je to tak, tento článok má byť o inom. Aj keď nemôžem nespomenúť, ako sme s Danom ladili v spoločenskej miestnosti svetlá a parostroje v nedeľu do 23:00. Všetky akcie stúpajú a padajú na tom, čo je okolo. Nie je jedno, či je projekcia s dokrútkami alebo sa len pobehuje s výkresmi. Je veľký rozdiel, či hrá kapela alebo sa použije zlé karaoke, prípadne len gitara a tak ďalej. Neznášam, keď sa v škole hráme akože... Nech sú veci také, aké v skutočnosti sú. Je po osemdesiatomdeviatom a naozaj sa dá. Len to stojí čas a nie každý je ochotný obetovať ho takto.

Poväčšine každú školskú súťaž hodnotia dve poroty: učiteľská a žiacka. Nenormálne subjektívne. Sme vychovávaní talentovými súťažami na štýl vox populi. Niektoré decká sa v živote do žiackej poroty na školských akciách nedostanú. Tak hlasovali všetci. Maj rozum, načo, to je komplikované, ešte ja s nimi mám toto robiť... Neodradilo ma to od takejto formy hlasovania a som rád. Víťazi tak majú pocit, že rozhodovala celá škola, nie len piati ľudia a takéto víťazstvo si cenia omnoho viac. Aj moderátorky boli zlaté. Alenka, na ktorú som nechal túto záležitosť, siahla do úplne iného vrecka, než by väčšina očakávala, z triedy, ktorá je v tieni druhej polovice ročníka. Bolo to iné. Tak dobre iné.

Vyhrala Klaudia, ktorá bola takou mojou osobnou víťazkou už minulý rok. Vtedy vyhrala Miška, ktorá sa viac páčila, rozhodovali diváci a tak to má byť. Minulý rok ani jeden chlapec, tento rok iba Karol. Malý veselý šiestak, ktorého mám veľmi rád. Ušla sa mu teda právom cena kapely. Tešil som sa z každého, kto tam bol a aj takýmto spôsobom deti ukazujú nejakú tu guráž a selektujú sa spomedzi takých, ktorí majú iba silné reči. A tých na škole máme...

Byť jedným z nich. Skúšam, baví ma to. Hudba, slang, obliekanie, ich problémy. Kedysi som si povedal, že nikdy nepoužijem pred deťmi vetu: Mať tak tvoje problémy. Nie som ešte až taký starý a veľmi živo si pamätám, s čím som zápasil v ich veku. Som jedným z nich a preto ma rešpektujú. Možno je to úplne proti logike, no je to tak. Deti nie sú hlúpe a vedia, že keď niečo v našom vzťahu pokašlú poškodia iba sebe a niekedy aj dlhšie trvá veci vrátiť do pôvodného stavu. To je dôvod, prečo nemám problém pred celou školou zarepovať.  Žijeme len raz. Odohral som stovky koncertov, no počas tejto piesne som prežil také emócie, aké asi ešte nikdy. Na ten moment len tak ľahko nezabudnem.

I keď sa vraví, že najviac zarába myšlienka, sám by som bol nahraný. Bez chlapcov z kapely, Gašpierikovcov, bez Alenky a detského entuziazmu, chcenia a toho výrazu v tvári, ktorý ja už dávno neviem napodobniť. Pri našich deckách hlavne popoludní zabúdam, že som v práci. Na toto všetko budem odkázaný aj v budúcnosti a pevne verím, že o rok napíšem ešte niečo viac o tom, ako sa nehráme na akože...

FOTOGALÉRIA PopStar 2013