SVOJE MYŠLIENKY VYJADRUJEM PREVAŽNE VERBÁLNE, NIEKTORÉ UKRÝVAM DO TEXTOV A AK OSTANE EŠTE NIEČO NEVYPOVEDANÉ, SKÚSIM NIEČO SÚVISLÉ

Stále sa teším na Prestávku

Posted in miniblog

Kto by sa netešil. Štyridsaťpäť minút často trvalo aj dve hodiny, teraz, keď som otočený opačne a pozerám na decká, čas beží úplne inak. Povestná desaťminútovka, počas ktorej nikdy nič nestihnem ma až tak neberie. Píšem o našom školskom časopise...

Keď som končil s prácou grafika v prešovskom mesačníku Cesta, nebolo mi veselo. Nie že by mi chýbalo vedenie organizácie vydávajúce periodikum (s výnimkou šéfredaktorky s ktorou by som šiel do mediálnych projektov kedykoľvek bez rozmýšľania), práve naopak. Skôr mi bolo ľúto za niečim, čo mi prirástlo k srdcu. "To zvládneš, keď to zvládnem ja...". Takto ma utešovala šéfredaktorka Aďa, keď som sedel celý polepený pred počítačom s bielou plochou. To sa zmrákalo na moje prvé číslo. Trochu som jej to odľahčovanie mal aj za zle, no mala pravdu. Už o niekoľko mesiacov som sa na tom bavil a grafiku si začal užívať. Aďa odišla a ja som si nevedel predstaviť pracovať s niekym iným.

Základná škola sa zvyčajne orientuje tak, ako ju nasmeruje riaditeľ. Keďže tá naša (aj riaditeľka) je nasmerovaná umelecko - slovenčinársky, školský časopis musí byť. Cítil som príležitosť. No k tomu som potreboval niekoho rovnako postihnutého. Objavil sa nový človek, postihnutá slovenčinárka Alenka Štrompvá, s ktorou sa akéhosi pomyselného časopisového fluida stala zopnutá kôpka papiera s peknou farebnou obálkou ležiaca 4-krát ročne na stole v zborovni.

Pracovať do výšky svojho platu. Pekná myšlienka, no pre mladého učiteľa asi nereálna. Je to možno návykmi z vysokej školy, vedomím, že na moje miesto čakajú ďalší, alebo výchovou? Dobre viem, že túto vetu začnem používať, no dúfam, že ten moment je ďaleko predo mnou. Víkend strávený pri počítači nikdy nebol niečim, bez čoho by som si nedokázal predstaviť existovať. Pri Prestávke je to iné. Zakaždým, keď sa blíži termín uzávierky, v mojej grafickej časti mozgu sa niečo deje. Niečo divné, ale príjemné. Preto sa na každú prestávku stále veľmi teším. 

Podpora? Zo strany kolegov? Povedal by som, že sa pohýname :) Z tých vyšších školských sfér ju určite cítim. A dosť intenzívne. To ma motivuje k novým nápadom, k ich realizácii, ku krokom, ktoré môžeme s Alenkou urobiť, aby sme Prestávku posunuli ďalej. Posledným výkrikom je webová stránka časopisu s archívom a videoupútavka. Áno, opäť voľný čas, opäť krútenie hlavou, opäť nechápavé pohľady a ironické úškrny. Je jednoducho mojim dieťaťom. Hodnotovo samozrejme inde ako to, ktoré sa na mňa od konca novembra usmieva, no tiež je moja. A na druhej strane, mať Prestávku štyrikrát ročne celý víkend...

Nová webstránka školského časopisu Prestávka