K HUDBE SOM SA DOSTAL AKO SLEPÉ KURA K ZRNU. NIKDY SOM JU PROFESIONÁLNE NEŠTUDOVAL, NAPRIEK TOMU SI ŽIVOT BEZ NEJ NEVIEM PREDSTAVIŤ

Michal Hirko o novom CD Bodka pre Katolícke Noviny

Posted in hudba

V Luxe Vám vychádza nové cédečko Bodka. Bodka znamená koniec vety, ale metaforicky aj koniec vzťahu, či niečoho iného. Takže, prečo ste si zvolili práve tento jednoslovný názov?

 Proces vzniku nového CD trval približne tri roky. Začalo to brnkaním na gitare a ukladaním textov pre sprievodný album 30tri. Nemalo to byť finále, ale len správa o tom, že sa niečo chystá. Publikum informáciu pochopilo a vzorne sa zapojilo do výberu piesní, ktoré im boli ponúkané na internete. Pôvodne to mala byť zmes kapucínskych songov od rôznych autorov, ktorých je medzi nami až až. Ale ako vidno, výsledok je iný. Na otázku „prečo“ rád odpoviem niekedy pri kávičke.

Prečo Bodka? Z viacerých dôvodov. Jeden je publikovaný pod názvom „Prečo Lukáš?“. Ten druhý môžem vysvetliť hneď. Človek sa pohybuje z bodu A do bodu B. Medzi tým sa niekde zastaví. Ja som momentálne v bode K.

Lukáš Hirko...

V projekte sa objavilo nové meno. Syn mojej mamy a môjho otca. Spravoval našu hudobnú stránku a občas nesmelo pichol medzi kapucínske piesne aj niečo svoje. Jeho tvorba si získala poslucháčov a tak je na albume. Brácho mal ľudí, s ktorými sa mu dobré hrá, tak sme ich zlepili dokopy, kapelu pomenovali podľa singla 30tri a doviedli do Studio Lux v Mlynskej Doline, kde nám otvorili dvere pre realizáciu tohto projektu.

Kam sa posunula Vaša hudba týmto albumom? 

Viac k pop-rocku. Viac k Lukášovi. A trochu aj k novému vydavateľovi. Milo ma prekvapil. Prestal som hudobne tvoriť a verejne nevystupujem, pri čom pravdepodobne ešte dlhšie ostanem. Prestalo mi chýbať koncertné pódium, nekonečné presuny sem a tam a vlastne takmer všetko, čo s týmto kočovným spôsobom života súvisí. Baví ma to, čo sa dialo ohľadom Bodky. Do dobrých podkladov naspievať pocit, ktorý som mal vtedy, keď skladba vznikala. A tešiť sa na reakcie publika, ktoré si tento album zhotovilo. 

A kam ste sa od posledného Kapucínskeho albumu 30tri posunuli Vy ako človek?

Nie je to ružové. Lenže keď je niekomu toľko, čo mne a aj napriek častým neúspechom sa snaží byť čím menej sebecký, s ničím iným rátať ani nemôže. 

Koľko skladieb je na cédečku? Kto je autorom hudby, kto textov?

Je ich dvanásť. Štyri sú bratove, ostatné som doplnil ja. Text a hudbu si robil každý sám. V jednej piesni sme si zaspievali spoločne. 

Ako dlho vznikal tento album? 

Záverečné práce, počnúc prvým príchodom do štúdia až po zaradenie nosiča medzi ostatné gospeláky v maloobchodnej sieti, trvali približne tak ako som predpokladal. Päť mesiacov. Škoda len, že to nebolo štyri a pol. Zdalo sa mi, že „Bodka“ mohla byť vhodným doplnkom priestoru pod vyzdobenou jedličkou. 

Ste aj autorom krátkometrážnych filmov, ktoré zaraďuje do programu TV Lux. Kedy vám napadlo, že sa stanete aj filmárom?

V kinematografii som pionier, ktorý robí veľmi veľa chýb. Neviem, či ma bude baviť učiť sa ich nerobiť. To ukáže čas. Zatiaľ točím, lebo mi to spôsobuje radosť a zároveň problémy, ktoré rád riešim. 

Kde ste natočili svoj filmový debut?

Prvý raz som držal kameru v ruke v dvetisícdruhom na dovolenke v talianskych Dolomitoch. Asi sme si boli predurčení, pretože keď nás jej majiteľ videl ako spolu ladíme, hneď mi ju ponúkol. Môj vtedajší gvardián mohol vnímať kúpu kamery ako zbytočný rozmar. Ale nebral to tak. Tým umožnil vzbĺknuť niečomu, čo vo mne už dlhý čas tlelo. 

Píšete si aj sám scenáre? 

Moja práca okolo filmu je dosť živelná. V súčasnosti robím na sérii dokumentárnych filmov o rehoľníkoch, spomedzi ktorých vychádzam. Je známy pod názvom „K ako kapucín“. Zvyčajne si vytipujem človeka, na ktorého mám v pláne zasvietiť bodové svetlo. Dohodneme sa, prídem, niekedy točíme deň, dva, niekedy aj viac. Niekedy vôbec, pretože sa nám skrížia plány a filmovačka padá. Vtedy sa narýchlo dohodnem s niekým iným a improvizujem. Výhoda tohto cyklu je v tom, že kapucínov dobre poznám. Viem o ich plusoch a o to mi ide. Úspech každej karikatúry spočíva v zveličení minimálne troch výrazných vecí. Mojou zásadou je to isté. Snažím sa nájsť niekoľko vecí, ktoré sú na človeku obdivuhodné, a prejdem ich zľava doprava krikľavým zvýrazňovačom. 

Ktorý z 15 šesťstosekundových filmov, ktoré sú na dévedečku K ako kapucín (MiNOR) je pre Vás najosobnejší?

Rád by som o tom porozprával viac ako je možné v tejto chvíli, pretože práca s kamerou medzi vlastnými mi pomohla objaviť veľa zaujímavého. V tejto odpovedi sa obmedzím na minimum. Každý z desaťminútových dielov sa vyrába približne 40 hodín. Improvizovaný scenár, kameru, réžiu, strih, niekedy aj hudbu robí jeden človek. Je to drina ako v bani. Lenže ani na Everest sa nelezie v bermudách a s cigaretkou v ruke. Stojí mi to za to. A najosobnejší? Ako by asi odpovedal otec 15-tich detí na podobnú otázku? Verím, že tuctovo. Všetky. Dávam mu za pravdu. Veď ináč by som ich nerobil.

Plánujete vo filmovaní pokračovať? Aký nápad momentálne nosíte v hlave? 

OK. Keď som už v Himalájach, tak to využijem. Hermann Bull, insbručan, ktorý ako prvý spomedzi celého ľudstva vyšliapal na Nanga Parbat, opisuje svoje pocity z vrcholov asi tak, že len čo si minútu vydýchol, už sa aj rozhliadal po okolí, ktorý kopec bude jeho najbližšou métou. Aj moje ciele sa rodia uprostred výstupu. Niečo mám pripravené, ale zverejňovať to nechcem, pretože doba sa zmenila. Lúpežné prepadnutia bánk a dostavníkov vyšli z módy, kradnúť sa začali nápady. Skôr ako sa to celé rozbehne, urobím si zaslúženú pauzu, pretože v poslednom čase toho bolo viac ako dosť. Bodka.

 

M. Hirko pre Katolícke noviny